Rozhovor s Veronikou Hankocyovou

V prostredí českých motocyklových pretekov je Veronika Hankocyová neprehliadnuteľnou osobnosťou, pričom zaujme nielen výraznou ženskou krásou s dominantnými modrými očami, či jazdou na pretekárskom motocykli, ale aj ako výborná televízna moderátorka motoristických relácií. S pretekárom Michalom Dokoupilom, s ktorým sme vám priniesli rozhovor pred mesiacom, tvoria pár nielen na okruhoch ale aj v súkromí a pre slovenských fanúšikov, ktorých majú požehnane, je potešiteľná skutočnosť, že aj v roku 2014 budú jazdiť s licenciou Slovenskej motocyklovej federácie.

Veronika, u žien – pretekárok ma vždy oveľa viac ako u mužov zaujíma ako sa dostali k motorkám…
U nás motorky neboli v rodine. Keď bol otec mladý, tak mal Jawu 350-ku, ale môjho brata mali rodičia dosť skoro, motorka musela z domu a otec si už nikdy motorku nekúpil a myslím si, že je mu to dodnes ľúto. Nejazdia ani moji bratia a nikto iný z rodiny a u mňa to prišlo akosi samo, niekedy asi v desiatich rokoch sa mi začali páčiť motorky a rozhodla som sa, že jedného dňa budem jazdiť. Potom som k tomu všetko smerovala a od trinástich rokov som si začala šetriť na svoju prvú motorku.

Aká bola tá prvá motorka?
Tá celkom prvá bola Jawa 350-ka 634 ešte so 6-voltovou elektrikou, ale veľmi skoro som si potom kúpila Suzuki GS 750 a tú mám dodnes.

Na internete používaš v diskusiách nick Veronika-Suzuki, dôvodom je asi spomenutá motorka, však?
Áno, presne 🙂

Ako si sa potom dostala na okruhy?
Tým, že som z Brna, tak je to k tomu okruhu dosť blízko. Stretla som partiu ľudí, s ktorou som ešte počas vysokej školy jazdila na výjazdy, párkrát sme sa boli pozrieť ako jazdia chalani na okruhu na voľných jazdách a stretli sme sa tam s ďalšími kamarátmi. Mne sa to samozrejme hneď zapáčilo. Jazdila som stále na tej Suzuki z roku 1977 a od týchto ľudí som sa dopočula, že bude Suzuki deň, že sa tam dá zaregistrovať a zadarmo si to skúsiť. To bola moja prvá jazda na okruhu a bolo to asi v roku 2004? Absolvovala som to v rifliach a teniskách… Samozrejme tragédia, časy hrozné, ale veľmi ma to chytilo, začalo ma to baviť a v tej dobe ma tam stretol Martin Veselý z Brna a vravel mi, že mám motorku, s ktorou by som mohla ísť veteránske preteky. A takto ma vlastne priviedol k pretekom na prírodných okruhoch. Vtedy mi povedal, že sa pôjde v Novom Meste nad Váhom, to bolo v roku 2006. A vlastne on, Michal Pavlata a Saša Vysloužil mi vybavili na Slovensku jednorazovú licenciu, pomohli mi nachystať motorku, odviezli mi ju tam, a tak som absolvovala svoje prvé preteky na prírodných okruhoch.

Na to si veľmi dobre pamätám, lebo ešte nikdy na mňa nesmerovala padajúca motorka, pričom som stihol len tesne uskočiť :-)…
No presne 😀 Ja ako tvrdohlavý baran som spadla v tom vracáku, vravela som si, že to nie je možné a musím to prejsť, predsa nebudem radiť až na jednotku. Človek ale nemá žiadne skúsenosti, motorka ťažká, 250 kilogramov, podvozok žiadny, no hovorím si, to musím dať, ale ďalšie kolo a „pic“, hodila som to tam znovu…

Prvé pretekárske podujatie - Nové Mesto nad Váhom 2006

Prvé pretekárske podujatie – Nové Mesto nad Váhom 2006

Áno, nečakal som reprízu, ale aj druhýkrát som stihol uskočiť… 🙂
No ale potom som už bola opatrnejšia, nechcela som to už pokúšať, v druhom tréningu začalo navyše husto pršať, takže veľa ľudí ani nevyšlo na trať a krúžili sme tam asi tri motorky. Takže to bolo moje prvé zoznámenie s pretekmi a celkom tvrdé 🙂

Ako vtedy tvoje pretekanie prijala rodina?
Pravda je taká, že zo začiatku ani nechceli vedieť čo robím, mama a vôbec všetci mali obrovský strach, veď tú Suzuki som mala už od šestnástich rokov, ale domov som ju dokázala priviezť až keď som mala osemnásť, pretože som si to skôr samozrejme nedovolila. Paradoxne sa z mamy a zo všetkých ostatných postupom času stali moji najväčší fanúšikovia. Prvý raz prišli pozrieť na preteky, to bolo pri Czech Endurance Cupe v roku 2006 a jazdila som na požičanej šesťstovke. Celkom ako dnes si to pamätám, už sme stáli pripravení na druhej strane boxovky na štart systémom Le Mans a práve dobehla mama k zvodidlám, lebo prišli neskôr a ona tam plakala. Videla som tie krokodílie slzy a vtedy som si hovorila, že to snáď nie je možné takáto podpora, prídu sem a ešte sa rozplačú… 🙂 Ale dopadlo to všetko dobre, po tých 4-hodinových pretekoch bola mama úplne nadšená a myslím si, že je dnes tu u nás jedným z najväčších road racingových fanúšikov vôbec.

S mamou Věrkou na posvätnom území - Isle of Man

S mamou Věrkou na posvätnom území – Isle of Man

Presne takú ju poznám z internetových diskusných fór a z facebooku, až som dokonca do dneška rozmýšľal, či to ona ťa k pretekom nepriviedla 🙂
Chytilo ju to veru riadne, tak som jej poradila, nech sa zaregistruje práve na takýchto portáloch či na facebooku, lebo tam nájde sebe podobných ako je napríklad Danka Kalinova a som veľmi rada, že sa všetci nakoniec takto zoznámili a je z nich super partia. Aj pre mňa je to výborné, keď mám okolo seba takúto partiu vrátane rodiny a viem že ma podporujú.

Ty si si tú motocyklovú partiu okrem kamarátov a rodiny rozšírila aj o partnera Michala „Indi“ Dokoupila, vynikajúceho road racingového pretekára. Ten mi nedávno v rozhovore priznal, že ste sa prvýkrát stretli na okruhu v Brne. Intímnejšia otázka: ako medzi vami preskočila tá iskra? To si bola taká fascinovaná jeho jazdeckým umením, alebo ťa oslovil niečím iným?
To si tiež veľmi dobre pamätám, hoci je to už naozaj veľmi dávno 🙂 Bolo to v čase, keď sme začali jazdiť na okruh ako diváci sledovať českú voľnú triedu a pamätám si, ako pozerám na stupne víťazov, kde na prvom mieste stojí práve „Indián“ (vtedy v roku 2006 vyhrával suverénne všetko) a ja si vravím: Aký pražský „floutek“, samá náušnica, no hrozné, nepripadal do úvahy ani omylom… 😀 No ale stretávali sme sa stále častejšie na Czech Endurance a postupne som si uvedomovala, že je vlastne veľký sympaťák, doslova to z neho vyžarovalo, zistila som, že je naozaj super chalan, dobrý a šikovný, ochotne pomôže každému kto niečo potrebuje. To sa mi na ňom začalo páčiť, boli sme si stále bližšie a ten akoby celkom prvý impulz do vzťahu bol v Hořiciach v roku 2007, kde sme sa stretli a pokecali dovtedy najviac. A odvtedy sme spolu 🙂

S road racingom si ty začala asi skôr ako on, dá sa povedať, že ty si ho priviedla k tomu, aby sa mu začal naplno venovať?
On vždy jazdil Hořice. To boli u nás vždy veľké preteky, tie ostatné ako Těrlicko, Radvanice a podobné vtedy len začínali, alebo sa ešte ani nejazdili. Ja som už ale poznala napríklad Kyjov a Branú, či už ako jazdec alebo s Veselým ako mechanik. Čo si budeme hovoriť, okruhy sú strašne drahé a Michalovi v tej dobe dochádzali peniaze, motorky boli staršie, už to nestačilo na špičku a na konci sezóny 2007 sa krížili termíny Hungaroringu s Kyjovom. Vravím mu, že sa môže ísť pozrieť do Kyjova a možno sa mu to tam bude páčiť, na čo sa on ale krútil, nechcelo sa mu, ale nakoniec privolil s tým, že aj tak mu v majstráku o nič nejde a Hungaroring je predsa len ďalej. Po prvom tréningu v Kyjove sa vrátil celý vytočený so slovami aké je to strašné, že sa tam vôbec nedá jazdiť, je to celé hrbaté… Po druhom tréningu to už ale bolo lepšie a preteky vyhral… Tým pádom to už bolo zrazu všetko úžasné, skvelé a super 🙂 Chytilo ho to a drží ho to stále.

Veronika a Indi pred spoločným štartom

Veronika a Indi pred spoločným štartom

Netrvalo dlho a Indi sa objavil na najväčších road racingových pretekoch sveta, Tourist Trophy na ostrove Man. Ako k tomu prišlo?
Bolo to presne na tom spomínanom podujatí  v Kyjove, keď za nami večer prišiel fotograf Libor Krmášek, obrovský fanúšik Tourist Trophy, rozprávali sme sa a ten sa Indiho spýtal, či by nechcel skúsiť TT-čko. Indián na to že určite nie, to je bláznovstvo a úplne iný svet, celkom to odmietol. Ale Libor nám predsa len toho chrobáka dal do hlavy, začali sme o tom premýšľať, postupne sme si uvedomovali, že by to nemuselo byť vôbec zlé a nakoniec sme sa pre to rozhodli. V tej dobe to bolo s financiami nanič, a tak sme si povedali že dáme to TT-čko, požičiame si na to a buď sa to nejako vykryštalizuje a budeme jazdiť ďalej, no pokiaľ nie, tak budeme mať aspoň zážitok na celý život a prinajhoršom Indi sekne s pretekaním. No ale vieš ako to nakoniec dopadlo, vznikla z toho spolupráca s tímom Air Kawasaki a všetko sa to rozbehlo celkom nanovo. Musím povedať, že Indián má obrovské šťastie na ľudí, vždy v správnej chvíli stretne správnych ľudí, ktorí mu pomáhajú. To sa nedá kúpiť a zariadiť, na to musíš mať šťastie.

Viem, že svojou povahou dokáže strhnúť ostatných pre svoje myšlienky, a tak určite aj to zohráva úlohu…
Áno, bude to povahou, lebo ja som skôr taký samotár, netýkavka, kým si s niekým nájdem spoločnú reč tak to trvá a práve v tom je Indi úplný opak a to mu určite vo veľkej miere uľahčilo život 🙂

Vlani v Ulsteri

Vlani v Ulsteri

Ženy na cestných pretekárskych motocykloch, to vždy bola, je a bude zvláštnosť, no mnohé sa dokázali presadiť aj v mužskej konkurencii. Je niektorá z nich, ktorá ovplyvnila teba ako vzor?
Dá sa povedať, že určitým vzorom je pre mňa Maria Costello, ktorá dosiahla mnoho úspechov na prírodných okruhoch, jazdí TT-čko, má toho veľa za sebou, ale povedala by som, že o niečo viac fandím Carolynne Sells, ktorá má na svojom konte dokonca víťazstvo na Manx GP a dosiahla obrovské úspechy aj na prírodných okruhoch v Írsku. A to sa bavíme o tom, že tam dokázala jazdiť do prvej desiatky a dokonca na pódiá v šesťstovkách s borcami, ktorí sú najväčšie hviezdy. V súčasnosti už sa venuje rodine a na preteky sa už asi nevráti, ale tie úspechy má za sebou a ja by som sa chcel vypracovať podobne ako ona, ktorá sa behom 8-10 rokov dosiahla úplne na špičku. Vyhrať Manx GP nedokáže každý a to sa nebavíme o hodnotení nováčikov. Samozrejme poznáme aj dievčatá u nás, napríklad Markétu Janákovú, ale to už je okruhové pretekanie, čo je síce niečo iné, ale tiež sme jej fandili. U vás na Slovensku máte Sandru Štammovú, to je ďalšia osoba v zahraničí veľmi zaujímavá a v Anglicku a Írsku je o nej počuť viac ako u nás.

Ty si írske okruhy skúsila nielen z pozície Indiho sprievodu, ale vlani aj na vlastnej koži. Môžeš porovnať tamojší a český road racing?
To je úplne jednoduché. Írsko je celkom špecifické a ono sa to s našimi pretekmi asi ani nedá porovnať. Napríklad u nás keď už je niekde nejaký maličký skok, tak sú z toho všetci vynervovaní, v Írsku je to naopak úplne normálne. Tak je to hrbaté, sú tam skoky a všetci sa na to tešia. Ďalšou vecou je, že je to tam veľmi úzke, na niektorých miestach sa poriadne ani nevojdú vedľa seba dve motorky. Aj dĺžka tých okruhov, niektoré sú štandardné 5 či 6-kilometrové, ale napríklad taký Ulster je už pomaly na trojnásobku a je ťažké sa to naučiť. Najväčším rozdielom oproti nám je ale tá atmosféra, mám niekedy pocit, že u nás si ľudia často nevážia čo majú na prírodných okruhoch a zvyčajne riešia naozaj hlúposti. Riešia či majú teplú vodu, či majú správne miesto v depe, či majú dostatok párkov v rožku… Ale vezmi si, že v Írsku sa to napríklad postaví na poli a keď nemáš elektrocentrálu, hm, tak nemáš elektriku. A nikto to tam s tebou nerieši. Transpondéry má každý svoje. Nefunguje to ako u nás, že sa automaticky požičiavajú a potom ich ľudia nevracajú a zabúdajú si občianske preukazy, u nás je to niekedy ako s malými deťmi. Tam keď urobíš nejaký priestupok, tak žiadne dohadovanie, okamžite zákaz štartu, vykázanie z depa a nikto si nedovolí povedať ani pol slova. A to sa bavíme aj o takých ľuďoch ako je Dunlop a spol. Aj oni občas „držkujú“, ale aj tak si na tých organizátorov nedovolia. Tam nepripadá do úvahy, že by sa niekto večer ožral, to už vôbec nie, také niečo tam neexistuje. Tam všetci viac chápu o čom to je aj pre organizátorov, že sa musia navzájom podporovať a nie na seba ešte aj kydať nejakú špinu, pretože stačí veľmi málo a tie preteky sa môžu zrušiť raz-dva. Máme to všade nahnuté už len pre to, že je to na verejných komunikáciách a práve podľa toho by sme sa my všetci mali správať.

Pri televíznom rozhovore s Gregory Junodom

Pri televíznom rozhovore s Gregory Junodom

Aj tento rok ťa čakajú práve aj írske okruhy, ako to vyzeralo vlani a aké plány máš pre sezónu 2014?
Vlani som tam mala štartovať za tím RT&E, ale nakoniec som odjazdila len Cookstown a potom som v Starom Měste mala nehodu, pri ktorej som si zlomila kľúčnu kosť a mala som tú smolu, že mi to nezrástlo, musela som ešte na ďalšie dve operácie a prešvihla som tak vlastne celú sezónu. V lete som sa síce veľmi namotivovala, že musím ísť Ulster, ale keď to spätne hodnotím, hoci som rada, že som tam šla, tak to bola totálna hlúposť a už by som to druhý raz neurobila. Vôbec som na to nebola pripravená, bolo to zhruba štyri týždne po poslednej operácii, nemohla som ešte hýbať rukou a tým pádom som nemala žiadnu fyzičku. Ten Ulster je veľmi náročný, rýchly a uskákaný… Ale na druhej strane som rada, že sa mi to podarilo dôjsť a nebola som ani posledná, zo šesťdesiatich ľudí som bola asi na 34. mieste, takže nebolo to až také zlé. A čo sa týka nasledujúcej sezóny, bude to ťažké, pôjdem sériového Twina a tam všetci jazdia motorky naladené, majú minimálne o 20-30 koní viac, ale ja to beriem tak, že sa chcem tento rok ešte učiť, pretože potrebujem získať skúsenosti z tratí a z tých súbojov, pretože, človeče, ten tím má v pláne so mnou ísť Tourist Trophy…

Skvelé! To bude určite naplnenie tvojho sna…
Je to samozrejme obrovská výzva, ešte neviem či na budúci rok, alebo až ten ďalší, uvidí sa ako mi to vôbec tento rok pôjde, ale oni to riadia týmto smerom. Ja som nad tým ešte poriadne narozmýšľala, v tomto stave v akom som a ako jazdím na to ešte zďaleka nemám. Uvidíme teda podľa tejto sezóny. Budem sa snažiť tú trať naučiť, aby som tam potom prípadne neurobila nejakú hanbu, pretože sa už teraz na to veľmi teším, ale rozhodne tam chcem ísť pripravená, nebudem to siliť za každú cenu čo najskôr. TT-čko je určite najviac, mnohí jazdci, ktorí sú lepší ako ja si na to netrúfnu a ja určite nechcem robiť ramená a tváriť sa ako to všetko zvládnem. Na to by som totiž mohla doplatiť a to rozhodne nechcem.

V Kopčanoch v roku 2011

V Kopčanoch v roku 2011

Keď hovoríš o atmosfére írskych okruhov, pripomína mi to časy, keď som koncom sedemdesiatych rokov začal ako malý chalan chodiť ako divák na preteky. Snáď tam chýba už len ten klasický ricín v dvojtaktoch…
Tak to sa mýliš, oni tam ten ricín používajú stále! To je tak nádherná vôňa, že keď tam dvojtakty pred štartom zahrievajú, tak tá vôňa je lepšia ako akýkoľvek parfum! Až tam som pochopila to, čo ľudia spomínali napríklad v knižkách o vôni spáleného ricínu 🙂

Tak ono to ešte niekde žije, to by som chcel zažiť! Ako je to s tebou a Indim, aj tento rok plánujete obaja jazdiť so slovenskou licenciou?
Určite áno, už vlani to bolo super, musím povedať, že komunikácia s vašou federáciou bola stopercentná, keď som potrebovala poslať povolenie ku štartu emailom, tak ešte v ten deň to bolo vybavené a to aj počas víkendu. To sa vôbec nedá porovnať s Autoklubom ČR, tam kým sa s ničím rozhýbu tak to trvá týždeň, navyše chcú aby si to tam človek fyzicky vyzdvihol, čo je nezmysel a hlavne chcú všetko platiť a to aj povolenie ku štartu, čo máš mať zaplatené v rámci medzinárodnej licencie. Musím povedať, že to u vás funguje tisíckrát lepšie ako u nás.

Opäť na druhej strane „barikády“

V rozhovore mi Michal priznal obrovský strach o teba keď jazdíš, ako prežívaš ty jeho pretekanie? Dá sa na to zvyknúť?
Nie, na to sa zvyknúť nedá. Ono je to oveľa jednoduchšie, keď sme na trati obaja. Vtedy máš aspoň pocit, že keď sa niečo stane, tak sa to dozvieš hneď. Najhoršie je totiž keď sa niečo stane a ty nevieš čo, nikto ti nevie dať presné informácie komu sa to stalo, kde sa to stalo, ako sa to stalo… A to je najťažšie na TT-čku, kde sa ten jazdec vracia až po 20 minútach a ty celý ten čas čakáš. A teraz sa nedajbože niečo stane na trati a v depe zavládne ticho, pri ktorom počuješ padnúť špendlík na zem, všetci si šepkajú čo sa asi mohlo stať a ty netušíš. To sú najhoršie momenty. Vlani to už bolo oveľa lepšie, pretože Michal mal u seba americkou páskou na motorke prilepený telefón. Keď mu dvakrát odišiel motor, tak nám hneď zavolal a my sme sa teda celkom rýchlo dozvedeli že je v poriadku a nemuseli sme čakať na to až nám to oznámia organizátori. Pamätám si totiž ako v ten prvý rok Michalovi počas pretekov odišiel motor a my sme o ňom nič nevedeli. Vtedy ku mne kráčal komisár a pýtal sa či sme od čísla 39. V tej chvíli sa mi zastavilo srdce. Povedal, že jazdec je OK, takže som si riadne vydýchla. Ale ten moment, keď ten človek ide za tebou, pozerá na teba a potom povie to číslo… To by si sa vo mne krvi nedorezal… Hrozné to bolo predvlani keď si Indi zlomil chrbticu, všetci jazdci sa okrem neho vracali do boxov a videla som ako sa na mňa pozerajú tým útrpným pohľadom, že som si v tej chvíli pripadala ako keby som mala rakovinu. Vtedy som si povedala, tak je to jasné, teraz je to už v pr..li… Až posledný pretekár mi povedal, že mám byť pokojná, že videl Indiána sedieť na svahu a hovoriť s lekármi. Takže to bola aspoň malá náplasť, že ho tam nevideli niekde ležať nehybného. Ale aj tak to boli hrozné chvíle. Musím však povedať, že som tvrďák, tie emócie som popustila až večer, keď už bol celý deň za nami a keď som ho videla v nemocnici. Až potom večer som si poplakala. Dovtedy počas celého dňa nekvapla ani slza. Vo chvíli keď musíš riešiť poisťovne, dopravu, letenky a všetko potrebné, tak zistíš akú máš v skutočnosti silu, o ktorej si dovtedy ani nevedel.

Ďakujem ti za rozhovor, prajem ti veľa šťastia a úspechov na okruhoch aj v osobnom živote.

Text: Richard Karnok
Foto: autor a www.iomtt.cz

Komentáre sú uzavreté.

Nástenný kalendár

Fotokniha MotoGP

Kniha na predaj

Kniha na predaj