Boris Korčák spomína na starého otca Ernesta

Pred rokom, 14. februára 2013, nás deň pred svojimi 84. narodeninami opustil bývalý vynikajúci československý pretekár Ernest Korčák. O tom, že bol výraznou osobnosťou nielen na pretekárskej dráhe, ale aj ako človek v zákulisí, môžu svedčiť desiatky pamätníkov jeho éry, no my vám dnes prinášame ako spomienku na tohto nezabudnuteľného človeka, úprimnú výpoveď jeho vnuka Borisa, ktorá svedčí o Ernestových ľudských kvalitách určite najlepšie.

Boris s dedom Ernestom v Kopčanoch v roku 2009

Boris s dedom Ernestom v Kopčanoch v roku 2009

„Na svojho deda si pamätám ako na úprimného a dobrého človeka, ktorý bol ochotný, ak to bolo v jeho silách, pomôcť komukoľvek. Pre mňa znamenal veľmi veľa, pretože som vyrastal bez otca a on mi ho vo všetkom vynahradil. Dal mi všetko čo som potreboval do života, nasmeroval ma na vzdelanie a hlavne keď mi niečo nešlo, tak mal so mnou trpezlivosť a naučil ma to. To čo ma učil nebolo len o motoroch a motorkách. Tú mi síce prvú dal už keď som mal tri a pol roka, brával ma na preteky, ale nechcel aby som pretekal. Keď videl, že ma to ťahá na okruhy, tak všetko predal, aby som nezačal lebo mi vždy vravel, že má o mňa veľký strach, čo som pochopil až neskôr. Keď som ale začal jazdiť kategóriu minibike (o čom najprv nevedel) a dozvedel sa to, tak sa hneď na to chytil a začal so mnou chodievať na preteky. Tam sa vrátil do mladých čias, začali sme spolu vylepšovať motor, podvozok a všetko potrebné, dával mi rady ako mám jazdiť, kde robím chyby, proste chcel mi odovzdať všetko a to aj splnil. Keď zomrel, tak som stratil nielen deda, ale hlavne najlepšieho kamaráta, na ktorého som sa mohol vždy spoľahnúť či radou, pomocou, alebo iba tak ľudsky, keď mi bolo smutno pri strate mamky a zostal mi iba on. V roku 2013 som jazdil len kategóriu skútrov a neboli preteky, kedy by som si na neho nespomenul. Jazdil som s ním v srdci.“

 

KTO BOL ERNEST KORČÁK

Začiatok jeho pretekárskej aktívnej dráhy siaha k roku 1949, keď s motocyklom NSU stál na štarte v Trnave. Napriek tomu, že sa stal neodmysliteľnou súčasťou rodiny okruhových športovcov, cesta k úspechom nebola vôbec jednoduchá. Oporou mu bola celá rodina  – manželka, dcéra Viola aj synovia Zdeno a Vilo, všetci žili do slova a do písmenka motorkami. Pôvodným povolaním automechanik sa vyučil u p. Blažka, ktorého syn pretekal a to bola zrejme aj motivácia skúsiť to sám.

Ernest na 250-ke v roku 1981 v Opočnici

Ernest na 250-ke v roku 1981 v Opočnici

Prvý veniec si priniesol z Bratislavy, niekedy okolo roku 1955. Čoskoro prišlo obdobie jeho úspechov, ktoré mu vyniesli štyri tituly Majstra Slovenska a veľké počty vavrínov za miesta na stupňoch víťazov. V tej dobe bol aj účastníkom federálneho šampionátu, štartoval na medzinárodných pretekoch v Hořiciach, Těrlicku, Piešťanoch, Prievidzi a v Maďarsku, ale jeho TOP bolo 17. miesto pri Grand Prix ČSSR v Brne v roku 1970 a 18. v roku 1971.
Sedlal motocykle v triedach 125, 250 a 350 ccm, či už ČZ OHC, Jawy a Yamahy, často s vlastnými úpravami a vylepšeniami. Mechanikov mal synov Vila a Zdena, a práve Zdeno neskôr sám osedlal motocykle a s dobrými výsledkami jazdil M-SR.

Vyše tisícka štartov priniesla Ernestovi všetko, čo s tým chodí – stupne víťazov, ale aj poruchy a pády, viackrát s vážnymi zraneniami. Preto sa aj niekoľkokrát nechal v tej dobe počuť, že „táto sezóna je určite poslednou“, ale prišla jar, s ňou nové termíny a zase sadal do sedla motocykla. Akosi nedokázal bez pretekov žiť, prirovnával to, ako keby mu niekto chcel zobrať hračku.
Ako obľúbenú trať uvádzal bez uvažovania Kopčany. Síce bývajúci v Holíči, ale tu bol doma, pred kamarátmi, čo malo svoje čaro. Rád spomínal na súperov, ako Baláž, Mitošinka, Majorošovci či Srna.
Jeho posledným štartom boli preteky v Kněžpoli, kde mal vážnu haváriu. Napriek tomu s úsmevom spomína na miestnu partiu kamarátov, ktorí mu poslali domov „faktúru“ za predčasný zber jabĺk po jeho náraze do stromu. Po vyliečení sa už ale na štart nepostavil.

Oficiálnu rozlúčku s kariérou mal 17.6.1984 pri II. ročníku pretekov v Holíči, keď mu tisícky divákov pri čestnom kole tlieskali a ďakovali za nezabudnuteľné chvíle, ktoré im svojim účinkovaním na okruhoch počas jeho dlhej aktívnej kariéry ponúkol.
Motorky zostali jeho láskou do posledných chvíľ života, keď sme sa s ním mohli stretávať na pretekárskych podujatiach nielen ako s divákom, ale sprevádzal práve aj svojho vnuka Borisa na pretekoch MiniMoto.

Text: Richard Karnok a Rudolf Mladý
Foto: autor, archív Borisa Korčáka, Milana Rejmana a Lukáša Běliča

2 Responses to Boris Korčák spomína na starého otca Ernesta

  • Pala B. 46 says:

    Jóóó “ Dedek“! to byla trída jako závodník ale aj jak človek… (Y)
    Krásne bolo počúvať ho v depe ako sa vždy štengroval z Milanom Šobáňom a volal ho na rybačku a Milan odmietal že sú tam komáre 😀 …proste bolo veselo a kopec zážitkov. Chýbajú obaja.. 🙁 Nech Vám to tam hore jazdí ako zamlada „frajery“
    som hrdý že som Vás poznal osobne..!

  • marian says:

    Pekný článok o dobrom človeku 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Nástenný kalendár

Fotokniha MotoGP

Kniha na predaj

Kniha na predaj