Rado Dulík: štyridsiatku oslávim so synom

Dnešný deň, 8. február je, zdá sa, silný dátum. Narodeniny dnes oslavujú dvaja poprední slovenskí pretekári Vladimír Ruža a Radoslav Dulík. Keďže Ruža má 35 rokov a zopár otázok sme mu dali už v januári, dnes si vyberáme toho predsa len okrúhlejšieho, teda nie postavou 🙂 ale vekom, čerstvého štyridsiatnika Dulíka.

Rado, predovšetkým ti prajem všetko najlepšie k jubileu a verím, že už máš niečo dobré naliate v poháriku 🙂?
Hahááá, to nie, dnes sa venujem svojmu synovi, takže svoje narodeniny strávim a oslávim s ním.

Ale to by ti kamaráti určite neodpustili keby si ich obišiel pri takom významnom čísle akou 40-ka určite je…
To určite áno a preto chystám akciu na budúci týždeň… Ale nikdy som nebol typ, že by som sa niekde alkoholovo zlikvidoval niekde na chate. A to číslo 40? No, je to také nejaké zvláštne…

To mi hovor, mňa to čaká o dva mesiace a tiež mi to nejako zvláštne chodí po rozume 🙂… Ale v tvojom prípade je to aj čas na krátku rekapituláciu, ako a prečo si vôbec začal s motorkami?
Keď som sa v roku 2002 začal pohrávať s myšlienkou, že si kúpim nejakú motorku, hneď mi napadla Honda. Mal som už 28 rokov a žil som vtedy už 6 rokov v Zürichu. No často som chodieval aj na Slovensko a tu ma môj kamarát zoznámil s Patrikom Ferencom, majiteľom Hondy v Prešove. Ten mi hneď na začiatok odporučil príjemnú CBR 600F. Spomínam na tie časy rad, lebo Paťo je veľmi priateľský a férový chlapík. Poradil a vždy podal pomocnú ruku, za čo som mu veľmi vďačný. V jeho predajni som sa raz zoznámil s Ondrejom Truhanom, ktorý sa práve vrátil z Tunisu, kde bol na motorke a opisoval nám tie neskutočné zážitky. Ja som vtedy nemal s kým jazdiť, tak som sa ho spýtal či nemôžeme dať spolu nejaké výjazdy či už po Slovensku, alebo aj niekam za hranice, on súhlasil a správal sa ku mne hneď ako keby sme sa poznali sto rokov. Ondrej mal už najazdené tisíce kilometrov, poznal dobre trasy, super cesty pre motorky, a tak som sa mohol od neho učiť štýl jazdy, brzdenie, ako predvídať nečakané situácie… Keď sme sa asi po mesiaci vybrali na Šturec a tam som si lizol slidery o asfalt, povedal som si: funguje to!, a zostal som na tom závislý 🙂 Neskôr sme spolu precestovali kus Európy a raz sme skúsili okruh Euroring v Maďarsku, to sa mi zapáčilo a hneď som vedel, že v tom chcem pokračovať! Ondrejovi patrí veľká vďaka, podporuje aj v terajšom jazdení, fandí mi a ako jeden z mála ľudí, ktorý hoci sám neoplýva práve prebytkom, predsa ma finančne podporil svojou firmou Aquabelly Club v tomto nákladnom športe.

Kedy teda padlo definitívne rozhodnutie pre preteky?
Moje pôsobenie vo Švajčiarsku mi nedovoľovalo pretekať a jazdil som väčšinou turisticky. V roku 2007 som sa vrátil na Slovensko, to som už mal CBR 1000RR a stále ma to ťahalo na okruh. Vyskúšal som s prelepenými svetlami Pannoniaring a Hungaroring, ale stále to bolo len také obyčajné zvezenie na okruhu. Keď som sa dopočul, ze na Slovensku budeme mat pretekársky okruh, potešilo ma, že nebudeme musieť cestovať ďaleko a budeme môcť jazdiť aj u nás doma. Prvé preteky som išiel tuším v roku 2010 na Honda Test Race Day a potom Fun Cup. Keď som videl tie nadupané stroje v boxoch, karavany, tie časy čo tam jazdili, tak si vravím, aj ja by som tak raz chcel jazdiť. Začínal som na Slovakii s časom tuším 2:35 a vždy keď som mal čas a financie, tak som si odskočil zajazdiť na večerné jazdy. Vtedy som neriešil tlaky v pneumatikách, zmes, nastavenie tlmičov, ohrievaky atď. Časom som to začal vnímať viac, dokupoval som si veci a snažil sa zrýchliť. Fungovalo to a to ma poháňalo dopredu. Najväčší skok som urobil v pretekoch, tam som zrýchlil asi o päť sekúnd na kolo.

Na konci roka 2012 si sa rozjazdil naozaj výborne a sezónu si zakončil víťazstvom na posledných pretekoch Slovenského pohára. Čím to bolo, že si šiel tak hore?
Sám som bol prekvapený z toho, že sa mi darilo zlepšovať čas aj napriek tomu, že v polovici sezóny som vymenil Hondu za Kawasaki ZX-10R. Vynechal som pár podujatí a ťažko sa mi zvykalo na Kawu, no jazdením sa mi ju darilo krotiť a veril som, že sa s ňou dokážem zlepšovať. Vždy som videl posun vpred a to ma motivovalo a veril som si stále viac. Jazdil som prakticky na sériovej motorke s ABS a bez rýchloradenia, až potom mi veľmi pomohol Boris Mentel z novozámockého Motomaxxu, s ktorým sme sa snažili vylepšovať stroj. Poradil mi, vylepšoval čo sa dalo a čo šlo finančne zvládnuť. Tie preteky roku som si užíval, darilo sa mi, kamaráti mi fandili, prišla ma podporiť aj priateľka Evička s vtedy naším 4-mesačným Damianom. Nemohol som ich predsa sklamať a musel som vyhrať 🙂

Vlani si mal veľké plány, no sezóna pre teba nezačala najlepšie…
Po dlllllhej zime a mnohých úpravách na motorke v Motomaxxe som sa tešil ako si prvýkrát sadnem na motorku. Hoci teplota nie a nie vystúpiť vyššie, predsa sa nám len naskytla príležitosť otestovať motorku na Slovakia Ringu, kde práve testovali Tomáš Svitok a Ondra Ježek s tímom. Bolo síce len 7 stupňov, ale aspoň sme vyskúšali vylepšenia. Potom prišlo prvé podujatie IMRC, tešil som sa, namotivovaný som bol asi až príliš :-), príjemná atmosféra, fajn ľudia. Všetko sa mohlo začať. Prvé tréningy boli také zahrievacie, veď po zime sa asi každý potreboval zžiť s motorkou. potom som do kvalifikácie prezul na nove pneumatiky a tak som si veril, že hneď v druhom kole som mal pád. Pneumatiky nemali dostatočnú teplotu a ušiel mi predok v druhej ľavej zákrute. Nestalo sa to vo veľkej rýchlosti, ale tie premety v štrku zanechali stopy, tri zlomené prsty na ľavej ruke a trieštivá zlomenina pätovej kosti. Operovali ma asi po týždni, kým opuch ustúpil, odlomenú časť z pätovej kosti mi pritiahli skrutkou na Kramároch v Bratislave. Moja veľká vďaka patrí MUDr. Petrovi Decovi, ktorý ma operoval, staral sa o mňa a vždy sa snažil nájsť rozumné riešenie. Aj vďaka nemu som sa mohol dostať tak skoro na motorku.

V Brne sa zdalo, že už si v úplnej pohode, nezanechal pád a zranenie stopy na tvojej psychike?
Brno je nádherný okruh a keďže som Hungaroring musel vynechať, chcel som sa nakopnúť a chytiť starý rytmus práve tu. Zo začiatku časy neboli bohvieaké, no jazdením som sa do toho dostával. Cez víkend som skončil dvakrát na treťom mieste a po takom páde som bol rozhodne spokojný.

Ako sa s tvojím jazdením zmierila tvoja rodina?
Ešte sa nezmierila… Ale v kútiku duše mi fandia.

Kde ťa uvidíme na štarte v nadchádzajúcej sezóne?
Ešte neviem presne. Žiaľ, tu na Slovensku je okolo nášho šampionátu ešte stále veľa nevyriešených otáznikov a preto ešte zvažujem, kde budem jazdiť. Možností je viac a je dôležité, aby som si pretekanie mohol predovšetkým užívať a baviť sa ním.

Rado ďakujem za rozhovor a poriadne oslavuj.

Komentáre sú uzavreté.

Kniha na predaj