Juraj Knezovič: motocyklový multiinštrumentalista

V hudobnej brandži, ktorej sa profesionálne venujem od mladosti, hovoríme ľuďom, hrajúcim na viac hudobných nástrojov multiinštrumentalisti. Poznáme tam však dva typy. Takých, čo hrajú na všetky možné nástroje, ale ani na jeden poriadne a potom tých, ktorí sú hneď na niekoľkých nástrojoch naozaj špičkovými hráčmi.

Aj medzi motorkármi sa nájdu jazdci, ktorí skúšali rôzne disciplíny, no nikde mimoriadne neprerazili. Opakom je však čerstvo 46-ročný Juraj Knezovič, ktorý počas svojej doterajšej moto-kariéry jazdil motokros, supermoto aj cesty a všade dokázal svoje skvelé schopnosti. Tituly majstra Slovenska v motardoch, prvenstvá v Slovenskom pohári v národnom aj medzinárodnom hodnotení a pódiá v Majstrovstvách Slovenska Superbikov v jednotlivých pretekoch aj celkovo, svedčia o tom, že Juraj má veľký prirodzený cit pre ovládanie motocykla akéhokoľvek druhu a aj napriek tomu, že nepatrí medzi najmladšiu generáciu jazdcov, tak práve tých mladých dokáže s ľahkosťou porážať využívajúc pri tom svoju veľkú dravosť a odvahu v osobných súbojoch, ktorú mu môže závidieť množstvo súperov v štartovom poli. V nasledujúcom rozhovore sa nám Juraj, pretekár motomaxx racing teamu, predstaví bližšie.

Juraj, predtým, ako si vstúpil do cestných pretekov, si sa roky úspešne pohyboval najprv v motokrose, potom v disciplíne Supermoto. Mňa by však zaujímalo, ako si sa vôbec dostal k motorkám…
Už ako malý chalan som inklinoval ku dvom kolesám v akejkoľvek forme. Najprv to bol bicykel, ktorý som dral už od svojich troch rokov od rána do večera a poškuľoval pri tom po motorkách. V tých časoch však nejaké minimoto neexistovali, teda aspoň u nás, tak som bol odkázaný jedine na vlastný pohon. Mal som tuším sedem rokov, keď nám, mne a môjmu staršiemu bratovi Peťovi, však v jedno krásne popoludnie otec priniesol dva staré rozobraté pioniere, ktoré vyraďovali na družstve, a tak sme neváhali ani chvíľu a z dvoch nefunkčných sme poskladali jedného funkčného. Od toho okamihu som motorkám prepadol definitívne a drží ma to už pár desiatok rokov, presnejšie tento rok rovných štyridsať. Myslím si ale, že otec tento svoj čin niekoľkokrát trpko oľutoval 😀 Avšak bol to motokros, ktorý ma na dlhú dobu očaril a v mojom motorkárskom srdci má osobité postavenie.

Potom ale nasledovala kategória Supermoto, teda motardy. Ako k tomu prišlo?
Bolo to v zime roku 2005, keď som sa zotavoval z ďalšej mojej, už ani neviem koľkej, zlomeniny z motokrosu. Pozeral som vtedy v televízií americké X-Games, kde sa popri superkrose išli aj motardy. A keď som tam uvidel neskutočne driftujúceho Eddieho Seela povedal som si, že toto musím vedieť aj ja. Začal som zisťovať, či sa to vôbec u nás jazdí a kto sa tomu venuje, a tak som sa dostal k partii okolo ikony slovenského supermota – Miša Solíka z Partizánskeho. V tom čase to bolo u nás úplne v plienkach, ale bola to správna partia s obrovským nadšením a viac mi nebolo treba. Jazdil som síce v začiatkoch súbežne obidve disciplíny, ale pre zdravotné problémy s kolenami som bol nútený dať motokrosu definitívne zbohom. Motardy ma ale chytili a úplne som im prepadol, a tak som dral jednu gumu za druhou 😀 Je to disciplína, ktorá má neskutočné čaro v podobe driftovania a keď ho zvládneš, tak pri niekoľko desiatok metrov šmýkajúcom sa zadnom kolese zažiješ ozajstný „motoorgazmus“ 😀 Bohužiaľ aj tu sa ale v posledných rokoch začalo jazdiť účelovo tzv. cesťáckym štýlom prakticky bez šmyku, čo uberá trochu na atraktivite tejto disciplíny. Ja som však ešte stará škola klasických „sliding“ jazdcov a iný ani nechcem byť.

Ako člen slovenskej výpravy na Supermoto národov v roku 2009 (v strede)

Ako je možné, že si začal pokukovať po cestných pretekoch? Kedy si si prvýkrát vyskúšal jazdu na okruhu?
No pravdupovediac cesta bola pre mňa veľmi dlho úplne tabu. Sledoval som ju síce už ako chlapec, hlavne svetové dvojtaktné päťstovky, ale nikdy som ani len nepomyslel, že ju skúsim. Až v zime roku 2010 som predával jedného z mojich motardov a výmenou za Ducati 1098 som sa dostal v podstate k superbiku. Ale rešpekt pred tou motorkou som mal veľký. Prvýkrát som sa vybral na okruh až v lete roku 2011 a malo to veľmi rýchly spád. Zaplatil som si jeden výjazd a asi po troch kolách som to zabalil s výrokom „tak toto už veru nie“, som sa pobral domov. Nuž začínať s okruhmi po štyridsiatke nie je také jednoduché ako v dvadsiatke. Týždeň som na ňu pozeral v garáži a potom som si v duchu povedal, že to skúsim ešte raz no a nakoniec mi to vydržalo až doteraz 🙂 A s odstupom času musím konštatovať, že okruhy sú fakt kráľovská disciplína. Kým ich neskúsiš, nepochopíš.

Zo začiatku si úspešne ťahal obe disciplíny, víťazil si v Slovenskom pohári na ceste a pridal si aj ďalší titul na motarde, no práve motardy šli v poslednom čase bokom. Už ťa striedanie povrchov a vysoké riadidlá prestali baviť?
Dôvody sú viac-menej dva. Jedným sú moje kolená, ktoré už odmietajú akýkoľvek terén a druhým vyťaženosť. V sezóne 2013, keď som šiel poslednýkrát závodne obidve disciplíny, som spolu s agentúrnym jazdením absolvoval 33 pretekov a to je už fakt aj na koňa dosť. Niežeby som to fyzicky nezvládal, ale robiť to popri mojej práci konateľa v rodinnej firme bolo veľmi vyčerpávajúce. Ale motarda mám stále a keď mám čas, tak ho s radosťou prevetrám.

Na ceste si sa veľmi rýchlo udomácnil, v Slovenskom pohári si dominoval, no to ti nestačilo a na podujatiach si štartoval aj v rámci Majstrovstiev Slovenska Superbikov, nevynechávaš ani Fun Cupy… Kde na to berieš kondičku?
Nuž to je tak trochu moje tajomstvo 🙂 Spočíva však v každodennom vstávaní ráno o piatej a cvičení. V tomto som na seba veľmi prísny a svoj cvičebný plán pre jazdenie na motorke mám dopiľovaný takmer k dokonalosti. Kondičku mám lepšiu ako keď som mal 20 rokov a pamätám si na preteky supermota v Prešove, keď som sa prihlásil do všetkých kategórií a odjazdil som 12 rozjázd po sebe. Hold keď chceš s mladými držať krok musíš na sebe makať dvojnásobne, lebo roky ti nič neodpustia.

Sám si mi povedal, že v tvojom veku by si mal skôr rozmýšľať nad rybačkou, no na pretekárskej dráhe je tvoje počínanie obdivuhodné, zažil som tvojich súperov nad tebou po vzájomných súbojoch krútiť hlavami, takže pri tvojej dravosti to ešte na nejaký ten piatok na rybačku asi nevyzerá, však?
Ja už ani neviem, čo si mám vlastne myslieť. Boli obdobia, keď som si hovoril, že čo blbnem, že sa to už v mojom veku nepatrí a predpokladal som, že rokmi chuť pretekať akosi pominie. U mňa to však funguje presne opačne. A tak sme si s mojou ženou povedali, že to už ani nebudeme riešiť a že narodeniny sú len číslo v kalendári. Keď môže v rallye Igor Drotár ako šesťdesiatnik preháňať vekom v podstate svojich vnukov, tak ja som popri ňom ešte mlaďas.

Sezóna 2015 sa niesla v tvojom podaní nielen v znamení úspešných pretekov, ale aj dosť drasticky vyzerajúcich pádov. Na prvý pohľad sa však nezdá, že by ťa to spomaľovalo, skôr to vyzerá, že napreduješ podľa hesla „kto nepadá, nezrýchľuje“. Ako to vidíš ty sám?
Hej pády sú samostatná kapitola. Za celú moju motoristickú kariéru ich boli stovky, boli sú aj budú. Bez nich to nejde, hlavne keď chceš posúvať svoje hranice, aj keď je príjemnejšie stáť na stupni víťazov ako sa váľať niekde v kačeri. Nemám z nich nejaké traumy, skôr ma vždy traumatizuje obdobie rekonvalescencie, v ktorom som strávil už pomaly tri roky svojho života… a hlavne pribúdajúcimi rokmi sa akosi pomalšie regenerujem. Cítim to hlavne ráno, keď idem dolu po schodoch 😀

Sú niektoré preteky, na ktoré si spomínaš najradšej ako na najvydarenejšie? Cestárske, ale aj motardové…
Tak z motardových určite boj o prvý titul s Jančim Mikulákom, keď mi dýchal do posledného kola poslednej rozjazdy na chrbát a v konečnom hodnotení som vyhral o tri body, alebo účasť na Majstrovstvách sveta družstiev v Plevene, aj keď sa nám nepodarilo postúpiť do finálových rozjázd. Z cestárskych celkom určite úvodné nedeľňajšie preteky superbikov IMRC 2014 a tiež sobotňajšie preteky superbikov Alpe Adrie zo septembra roku 2014. Pekné spomienky mám viac-menej na všetky súboje v uplynulých sezónach či už v superbikoch alebo v pohárových pretekoch až na tie, keď som nedobrovoľne išiel  k zemi… 😀 Som totiž typ jazdca, ktorý súboje vyslovene vyhľadáva a nebaví ma veľmi krúžiť na dráhe osamotene dookola. Veď aj preto nosím toho žraloka na kombinéze. Keď niekoho pred sebou zavetrím, idem po ňom až kým sa mu nezakusnem do zadku… i keď niekedy to býva aj opačne 😀

A naopak, na ktoré preteky by si najradšej zabudol?
Celkom určite na posledné tohtoročné septembrové Cupové preteky na Slovakia Ringu. Chcel som na domácej pôde vyhrať a otočiť celkové body voči priebežne prvému Poliakovi vo svoj prospech. Aj keď som mal zlomený prst na nohe, šiel som do toho hop alebo trop. Bohužiaľ v tomto prípade to bolo to druhé… Ale taký je šport, raz si hore potom zas dole.

Svoj pozitívny vzťah k motorkám začína prejavovať aj tvoj syn Michal, prezradíš nám, čo ho čaká v nasledujúcej sezóne?
Nakoľko sa motorkám doteraz nevenoval, tak musí dobiehať zameškané. Pôjde novovzniknutú triedu Sportproduction 400 v mládežníckom majstráku a pomaličky bude zbierať skúsenosti. Musí byť v prvom rade trpezlivý a hlavne veľa jazdiť.

Ako sa pozeráš na jeho túžbu jazdiť preteky, neobávaš sa?
Jasné, že ako otec tým moc nadšený nie som. Hlavne, keď sa tomu nechcel venovať od malička a záujem o motorky prejavil až teraz v 17-tich rokoch. Radšej by som bol, keby zostal pri motokrose alebo motardoch, ale jeho láka predovšetkým cesta.

Na pretekoch ťa verne sprevádza aj tvoja manželka Vierka. Asi jej by som sa mal spýtať na to, ako sa ona díva na tvoje jazdenie, však? 🙂
Nuž má to s nami ťažké. Ja jazdím okruhy, dcéra Saška sa venuje odmalička koňom a skáče parkúr a teraz začína blbnúť s motorkami aj syn Miško. Pamätám si, ako som ju prvýkrát zobral na Slovakia Ring a od strachu ani nevyšla z auta… Ale znáša to hrdinsky, má môj neskutočný obdiv a úctu. Je to obdivuhodná žena, trpezlivá, tolerantná, útla postavou ale veľká srdcom.

Tvojím obľúbeným štartovým číslom je 54-ka. Prečo?
Netreba za tým hľadať žiadnu mágiu alebo povery. Keď som po niekoľkoročnej pauze v roku 2001 znova začal jazdiť M SR v motokrose, tak mi federácia pridelila číslo 54… Bolo mi vcelku sympatické, tak odvtedy už len 54.

Motocyklový šport sa čoraz ťažšie dá utiahnuť z vlastného vrecka, sú ľudia, ktorým vďačíš za to, že môžeš jazdiť?
Celkom určite Borisovi Mentelovi z motomaxxu Nové Zámky, za ktorý pretekám okruhy už štyri roky. Bez jeho technickej podpory si moje jazdenie viem len ťažko predstaviť. Plus samozrejme našej rodinnej firme POLYNOVA, otcovi a mojím dvom bratom a tak isto aj firmám PETERSON TECHNIK, Tajpan a Bio-Circle.

Juraj, ďakujem ti za rozhovor sa držím palce do novej pretekárskej sezóny.


Zhováral sa Richard Karnok
Foto: autor, Petr Štola a SMF

VÝSLEDKY NA PRETEKOCH CESTNÝCH MOTOCYKLOV
2013 3.miesto M SR CPM Superbike
2013 11.miesto IMRC CPM Superbike
2013 2.miesto Slovenský pohár CPM Vintage medzinárodné hodnotenie
2013 1.miesto Slovenský pohár CPM Vintage národné hodnotenie
2014 3.miesto M SR CPM Superbike
2014 6.miesto IMRC CPM Superbike
2014 1.miesto Slovenský pohár CPM Vintage medzinárodné hodnotenie
2014 1.miesto Slovenský pohár CPM Vintage národné hodnotenie
2015 12. miesto IMRC CPM Superbike
2015 2. miesto M SR Superbike
2015 3. miesto IMRC Cup
2014 1.miesto Slovenský pohár CPM národné hodnotenie

OSTATNÉ VÝSLEDKY 2005-2014
2005 3.miesto Slovenský pohár v motokrose trieda MX1
2006 4.miesto MM SR v motokrose trieda MX4
2007 1.miesto MM SR v supermote trieda OPEN
2007 4.miesto MM SR v motokrose trieda MX4
2008 3.miesto Slovenský pohár v supermote kategória MITAS
2009 7.miesto MM SR v supermote trieda PRESTIGE
2009 účasť v reprezentačnom družstve SR na Majstrovstvách sveta v supermote družstiev Pleven
2010 1.miesto MMSR v supermote trieda Veterán
2011 1.miesto MMSR v supermote trieda Veterán a trieda Motostreet Veterán
2012 4.miesto Slovenský pohár CPM Veterán medzinárodné hodnotenie
2012 2.miesto Slovenský pohár CPM Veterán národné hodnotenie
2012 4.miesto CAMS v supermote trieda Veterán
2013 1.miesto MM SR v supermote trieda Open S2
2013 1.miesto MM Maďarska v supermote trieda SM2

Komentáre sú uzavreté.

Kniha na predaj